truck icon Doprava zadarmo pri objednávke nad 200,00 €.

envelope icon Zákaznícka linka +421 905 204 048, Po - Pia: 10:00 - 17:00

Logo Zajo Menu
 

Západné Tatry

Vytvorené: Kategória: Zajo na horách Autor: Peter Čuroš

Nestáva sa často, aby som dokázal prehovoriť frajerku na stanovanie pod kopcami, ale zázraky sú z času na čas súčasťou našich životov. Tak sme sa predsa po niekoľkých rokoch dostali spolu na túru, pri ktorej by sme večer neutekali domov alebo nespali pod strechou.

Avšak aj tento plán so stanovaním bol núdzovým riešením, a ako to býva, netreba núdzové riešenia hneď zavrhovať, môžu sa z nich vykľuť tie najvhodnejšie.

Ranný plán bol jasný, avšak nepremyslený a tým pádom aj nesplnený.

1) Dostať sa čo najrýchlejšie do Žiaru, nechať auto pred Martinovým domom a pobrať sa na túru.

Prvý problém vznikol už pri štvrtom slove – najrýchlejšie – niekedy je menej viac a vlak niekedy prevýši výhody auta, ale do Žiaru sme sa predsa len dostali. U Martina sme síce auto mohli nechať, ale čo čert nechcel, Martin diskotékový lev sa ešte stále nevrátil z Routu66 a keď som mu pred ôsmou volal, tak sa práve zobudil na Liptovskej Mare.

Tak sme splnili aspoň tretiu časť a pobrali sme sa na túru.

2) Za pochodu vyriešiť ubytovanie na Zverovke.

Opäť sa mi môj skvelý plán vysmial do očí, keďže Zverovka a následne aj Žiarska chata boli obsadené do posledného miesta. Našťastie som sa svojimi plánmi pred Emou vopred nechválil a tak som zlyhania skrýval za uhýbanie z otázok: Kde prespíme? Kedy tam budeme? A prečo máme spacáky, keď spíme v chate? 

Našťastie na otázky nebol čoskoro priestor, výstup na Baranec nám obom zapchal ústa a tak sme nabalení ako do Kyrgystanu na 3 týždne stúpali hore. Nedávna kalamita sa síce pripomínala z upozornení na chodníku, ale žiaden problém v podobe prekážok nás na ceste hore nestretol.

Baranec je nádherná hora, nad pásmom lesa je o pohľady postarané, a úplne najkrajším je úsek medzi kosodrevinou a vrcholom, je to pastva pre oči, a aj pre nohy turistu. Nemusieť na nič myslieť a s úplne čistou hlavou stúpať, aj keď naklonená rovina by Vás chcela naviesť dolu, cesta hore je ako jesť koláč od babky, ktorý by ste síce chceli zjesť hneď, ale na konci je Vám ľúto, že je už za Vami.

Vyšli sme na vrchol, rozdávam šatky a spoznávam Pavla, ktorý ako správny český turista vyhľadáva nebezpečenstvo, alebo skôr nebezpečenstvo si ako správne nebezpečenstvo vyhľadáva českého turistu. Pavel stál totiž pred niekoľkými týždňami na vrchole Hromového v Malej Fatre práve v momente, keď do časti svahu udrel blesk a niekoľko sekúnd predtým, ako sa strhla kamenná lavína. Vyjadrujem mu obdiv, že sa hôr nezľakol a dostáva suvenír modrej šatky so slovenským znakom (sám si ju vybral, takže nás bratia Česi predsa majú radi).

Nie je prekvapením, že po ceste aj naproti stretávate v Tatrách najmä českých turistov, dosť veľa poľských a z času na čas Vás prekvapí aj nejaký Slovák. Ale práve tí českí si vyberajú šatku so slovenským motívom, možno je čas na nejakú sociologicko – politologickú štúdiu o tom, že nám je navzájom za sebou smutno? Jarda Jágr opäť v československom drese?:D

S Emou prechádzame mojím najobľúbenejším úsekom Tatier, z Baranca cez Plačlivô na Smutné sedlo. Výhľad do Račkovej doliny, Žiarskej doliny, za nami majestátny Baranec, pod nami Roháčske plesá a pred nami krásny skalnatý úsek z Plačlivého pod Tri kopy.

Cestička síce vedie aj popod skaly, ale bola by škoda nevyužiť túto možnosť. V Smutnom sedle sa posilníme pred cestou naspäť, keďže aj keď by sme radi prespali na hrebeni, predpisy nepustia a tak musíme schádzať. Nad nami vidíme lietať orla skalného a spoza Baníkova sa blíži búrka. Keď sú hromy už za rohom, tak vyrážame. Našťastie búrka narazila na hrebeň, ktorý ju zdržal. My schádzame spolu s odvážnym cyklistom, ktorý síce bicykel niesol až z Ťatliakovej chaty do Smutného, avšak zjazd na Žiarsku chatu si veľmi neužil, asi ani Danny McAskill by to nedal strmhlav dolu. Na chate sa zastavujeme na jedno rýchle pivo a už v hlave premýšľam, kam pichnem ten stan. Stará cesta na chatu je už odprataná od popadaných stromov, a tak nám nič nebráni  načerpať vodu z najchutnejšieho prameňa, z akého som čerpal.

Zídeme dolu a pokojný večer už padá na vŕšky, stan rozkladáme na prekrásnej lúke nad obcou Žiar. Medvede sme nepozvali a preto dúfame, že ani neprídu. Po večeri zaľahneme v Norsku (typ stanu od Zaja, stále sme na Slovensku a nie v Nórsku) a spím ako batoľa (aj keď osobne si už nepamätám, ako som spal, keď som bol batoľa, a keď nad tým rozmýšľam batoľa sa aj dosť budí, takže jednoduchšie, spal som dobre).

Ráno je čerstvé, jedlo zasa nečerstvé, ale neuberá to na pasii z pohľadu okolo nás. Balím varič, ešus a cítim sa ako Sam z pána prsteňov (kuchár, ktorý bol podľa mňa skutočným hrdinom príbehu, lebo nosil jedlo a hrnce, kým ten druhý hobit nosil iba jeden prsteň). V našej dvojici je to podobné, s rozdielom, že Ema ešte nemá ten prsteň. Včerajšia túra bola celkom namáhavá, a tak namiesto Baníkova ideme na Babky.

Cestu zo Žiaru sme si vybrali po Tatranskej magistrále, ktorá tu vedie popod Západné Tatry, dochádzame k rázcestiu, kde som sa už neraz o...kabátil a vydal sa do Jalovca, ale tento krát nie. Už z diaľky na nás niekto kričí. Nevenujem pozornosť, keďže kričí z diaľky a nerozumiem ani hlásku, ale krik sa zvyšuje a aj tón sa stáva nervóznejším. Situácia sa vyjasňuje: V lese stojí auto, toto je NP a tu nesmie stáť auto. Chápem, ale bohužiaľ nepoznám auto, ani majiteľa a myslím, že odťah by sem neprišiel. Z tohto nemaskovaného hrdinu, ktorý pred nami hovorí v hádankách sa vykľuje nespokojný občan, ktorý na územie NP prišiel prinavrátiť zákon. S Emou sa stávame terčom a cieľovou skupinou prednášky, o ktorú sme nežiadali. Nedozvedáme sa nič nové, ale dostávame pozvanie na kolibu, kam ide on, ale po pár sekundách sa rozhodne, že aj keď sme pozvaní, nepovie nám kam presne. Nevadí, snažím sa nenápadne vzdialiť a viem, že pre Emu je už neskoro. Naštastie prichádza ďalšie auto, a nemaskovaný hrdina sa mu hádže do cesty a búcha po kapote, avšak potom vidíme jeho ústup z pozície, keď predsa je ochotný akceptovať výnimky – veľmi ma sklamal, ale je to príležitosť, ako by sme obaja mohli utiecť, a tak ideme. Ešte sa nás snaží zastaviť, že niečo dôležité mal na jazyku, ale nedokáže udržať konverzáciu s vodičom auta a nami zároveň.

Prichádzame k ústiu Jaloveckej doliny, kde riečka( tentokrát nie Ondava) všetky lávky pobrala, a tak s Emou brodíme. Potom krížom hore na kopec, kde sa napojíme na zelenú a tu už nás čaká nemastná neslaná cesta po Babky. Ema je posadnutá myšlienkou, že nás po ceste upozornili na krásny výhľad, ak odbočíme z chodníka, a keď ho nenachádzame, uzatvára sa  pred svetom. Hotový akčný film so psychologickou drámou táto dnešná túra.

Pod Babkami jeme, počasie sa horší, búrka prichádza, ale hore ideme, výstup na Babky je rýchly a relatívne krátky, výhľady stoja za to, a búrku už nielen počujeme ale aj vidíme, a na vrchole už aj cítime, keďže začína pršať.

Fotka, uzmierenie sa, za to, že sme nenašli výhľad, a neurobil som, čo som mal urobiť, aj keď dodnes neviem čo, a šťastní môžeme ísť dolu. Cesta naspäť vďaka lepšej nálade a spoločnosti ľudí, ktorým sme rozdali šatky sa zdá oveľa rýchlejšia. Ani sa nenazdáme a sme opäť pri brode. Tentokrát prší a hladina vyzerá byť vyššia a voda asi o milión stupňov ( hore dolu dva tri stupne) chladnejšia. Za brodom si vyberáme cestu do Žiaru krížom cez lúky, a je ešte krajšia ako tá ranná. Pred nami v Nízkych Tatrách zúri búrka a obloha nám ponúka úžasnú hru farieb a zvukov.

Sme v cieli a môžeme ísť domov, všetko dobre dopadlo tak akčný film ako aj psychologická dráma  a Západné Tatry opäť nesklamali. 

1.-3.8.2014

Žiar – Baranec – Žiarske sedlo – Plačlivô – Smutné sedlo – Žiar

Žiar – Babky – Žiar

Galéria

Zákaznícka linka +421 905 204 048