Post-hike blues: Prečo sú návraty z hôr také bolestivé?
Východy a západy slnka v absolútnom tichu. Horské slniečko a milióny hviezd. Nové dobrodružstvo každú minútu. Nekonečné výhľady na dychberúcu krajinu a nové priateľstvá s tými najneobyčajnejšími dušami.
Všetky starosti všedného života boli len vzdialenou ozvenou, jedinou výzvou bolo, ako sa presunúť z bodu A do bodu B. S istotou, že ťa pritom nezdrží typický dopravný chaos, ktorý možno prežívaš každé všedné ráno cestou do práce. A ten pocit, keď dosiahneš záver celej cesty. Po desiatkach, možno až stovkách kilometrov na horských chodníkoch si konečne tam. Tá hrdosť, ktorá ťa zaplavila, tú si zaslúžiš.
Po mnohých kilometroch v turistických topánkach sa vraciaš domov. Do svojej teplej sprchy, do zásobenej chladničky, do mäkkej postele, do známeho prostredia.
No niečo je inak. Niečo ti chýba a obklopuje ťa zvláštna prázdnota. Všedné povinnosti, ktoré boli predtým akceptovaným stereotypom, ťa zrazu zožierajú zaživa. A čím viac o tom premýšľaš, tým viac to bolí. Život sa zdá monotónny, prázdny, bez zmyslu. A pocit spokojnosti? Ten sa zdá nedosiahnuteľný.
Neboj sa, nič hrozné sa nedeje. Bojuješ len s niečím, čo sa nazýva “Post-hike blues”.
Prečo Post-hike blues existuje?
To najdôležitejšie, čo potrebuješ v tejto chvíli pochopiť, je, že Post-hike blues je pocit prirodzený. Je bežnou skúsenosťou, ktorou si prešli milióny ľudí po celom svete a neznamená to, že je niečo s tebou čokoľvek zle. Vrátiť sa do reálneho sveta, v ktorom zohrávajú kľúčovú rolu úplne iné hodnoty, než tam hore, predstavuje príliš ostrý kontrast na to, aby sme ho len tak prehliadli a nezamysleli sa nad ním.
1.Spojili sme sa s prírodou, no museli sme sa vrátiť do chaosu všedného života
Túra nie je len o fyzickom výkone, ale aj o spojení s prírodou. A to je niečo, čo len ťažko možno opísať slovami a čo sa dokáže veľmi intenzívne zapísať do nášho vnútra. Spájame sa s krásou, nachádzame pokoj a každodenný život sa po niekoľkých dňoch v takomto prostredí zdá nesmierne chaotický. Všade naokolo je príliš veľa podnetov a príliš veľa ruchov, na ktoré sme si v rámci našich životov tak navykli, že ich vnímame až vtedy, keď z tohto prostredia na nejaký čas odídeme.
2. Dosiahli sme cieľ a momentálne nemáme kam ísť
Dosiahnuť cieľ cesty, či už je to vrchol hory, alebo konečný bod dlhého treku, je niečo, čo nás dokáže naozaj naplniť hrdosťou. Aj športovci však veľmi dobre vedia, že najťažšie je nájsť motiváciu často práve v prvých týždňoch po najväčších úspechoch. To, na čo sme sa celé týždne až mesiace pripravovali, tie momenty, ktoré sme si prehrávali v hlavách. To, čo nás každé ráno motivovalo vstať. To všetko je zrazu preč. A po návrate do bežného života môže nejakú dobu trvať, než sa nám podarí zadefinovať si nový cieľ.
3. Spoznali sme skvelých ľudí, našu krvnú skupinu
Jedným z najväčších benefitov dlhodobých trekov a expedícií je, že na týchto cestách človek stretne a spozná ľudí, ktorí sú tak nejak prirodzene podobná krvná skupina. Práve na horách a v prírode preto často vznikajú veľmi pevné priateľstvá. Po návrate z hôr, medzi “bežných smrteľníkov”, sa preto môže človek ľahko cítiť sám. A cítiť sa sám medzi ľuďmi je tou najťažšou formou samoty.
4. Niet kam uniknúť
Čas v prírode je najlepším spôsobom úniku od každodenného stresu. Odpájame sa tu od digitálnej reality a do veľkej miery žijeme len prítomným okamihom. Návrat k obrazovkám, povinnostiam a bežnému pracovnému režimu je o to ťažší.
Ako sa zbaviť post-hike blues a pohnúť sa vpred?
Tento pocit nie je večný. Je to len prechodný stav, ktorý skôr či neskôr ustane. A hoci je táto fáza skľučujúca a bolestivá, prirodzene patrí k životu a k neobyčajným momentom. Znamená to, že to, čo sme prežili, za to stálo. Úplne na začiatok je teda vhodné pripustiť, že to, čo prežívaš, je prirodzenou súčasťou celého dobrodružstva. Že to tak má byť. A že ak človek tieto pocity neprežíva, nedokázal vyťažiť z chvíľ tam vonku maximum.
1. Zaspomínaj si s vďačnosťou
Nesústreď sa na to, že to skončilo, ale na to, čo to bolo. Zaspomínaj si na všetky tie zážitky, ktoré si so sebou ponesieš až do konca života. Spomeň si na tie výhľady, na chvíle s priateľmi a ľuďmi, ktorí ti počas tvojho dobrodružstva skrížili cestu, ale aj na prekonané prekážky, ktoré ku každej takejto výprave prirodzene patria.
2. Definuj si nové ciele
Život je o nekonečnom objavovaní a to, že niečo práve skončilo, neznamená, že už zajtra nemôže niečo nové začať. Využiť túto fázu ako príležitosť na zadefinovanie nových cieľov. Naplánuj si ďalší výlet, inšpiruj sa ostatnými, prečítaj si o miestach, ktoré by mohli byť tvojou novou motiváciou. Vieš, čo sa vylučuje s post-hike blues? Očakávania niečoho nového.
3. Spoj sa s komunitou
Či už osobne, alebo online, spoj sa s komunitou ľudí, ktorí majú podobné záujmy ako ty. Podeľ sa o svoje zážitky z hôr, ktoré možno tvojich kamarátov, rodinu či kolegov až tak veľmi nezaujímali, vypočuj si skúsenosti ostatných, inšpiruj sa dobrodružstvami iných. Možno si odnesieš tip na skvelý výlet a možno niečo naplánujete spolu.
4. Príroda nie sú len majestátne hory, je všade okolo nás
Ak ťa stresuje betónová džungľa, pamätaj, že príroda môže byť na dosah ruky a možno stačí len otvoriť oči. Aj mesto je plné príležitostí, ako nadviazať spojenie s prírodou. Sadni si na lavičku v parku, prejdi sa okolo jazera, predĺž si prechádzku so psíkom o pár minút. Aj krátke momenty spojenia s prírodou môžu pozdvihnúť tvoju krátkodobo demotivovanú dušu.
Všetko má svoj koniec. Nenechaj sa preto zlomiť pocitmi, ktoré opisuje slovné spojenie post-hike blues. Tie pocity, ktoré prežívaš, sú totiž integrálnou súčasťou každej výpravy. Tak, ako má každá hora svoje úpätie a vrchol, tak aj život má svoje štíty a údolia. A post-hike blues je tou najlepšou pripomienkou, akú silu a vplyv dokáže mať príroda na náš život.
