truck icon Doprava 0,00 €.

envelope icon Zákaznícka linka +421 905 204 048, Po - Pia: 10:00 - 17:00

Logo Zajo Menu
 

Malá Fatra

Vytvorené: Kategória: Zajo na horách Autor: Peter Čuroš

Hrebeň Malej Fatry je podľa mňa jednou z najkrajších peších túr, ak nie práve najkrajšou na území Slovenska. Práve tento poznatok z doterajších skúseností nazbieraných počas túr u nás aj v zahraničí ma inšpiroval k tomu, aby som tento zážitok prežil opäť spolu s mojim kamarátom Ľubošom, naturalizovaným Bratislavčanom, ktorý však nezabúda na svoje východné korene. O príbehu, ako som stretol Buba by sa dala napísať kniha alebo aspoň brožúra „ako spoznať Bardejovčana v solúnskej IKEE“, a pravdepodobne sa niektorom z miest útržkovito k tomuto fatálnemu momentu vrátim. 

Pre doktoranda po konci skúškového obdobia a urológa v štátnych službách sa zdá, že by nemalo byť ťažké dohodnúť sa na termíne 5 dňového výletu, ale opak je pravdou. Trvalo takmer rok, kým sme konečne dospeli k zhodujúcemu sa dátumu a čo bolo oveľa ťažšou úlohou – miestu, ktoré by vyhovovalo nám obom. Plážový inžinier Bubo túžiaci len po slnečných lúčoch a slanej vode zdieľaných na nejakej z preplnených pláží „slovenského mora“ sa nakoniec nechal prehovoriť na hrebeňovku, samozrejme s ústupkami z mojej strany, a to, že nebudeme spať po holým nebom alebo v stane.  K tomu tento rodený odborársky vyjednávač, ktorý sa nepochybne učil z praktík Jimmyho Hoffu pridal ešte povinnú kultúrnu návštevu a dohoda bola uzavretá. Keďže sa však v priebehu troch dní ostávajúcich do nášho výletu snažil štyrikrát dohodu vypovedať, zistil som, že slovo môjho dvorného urológa má ťažko váhu vzduchu, do ktorého ho vypustí. 

Konečný počet horochodcov sa ustálil na troch. Ubytovanie napriek oravskému zlatému týždňu sa nám podarilo vybaviť luxusné. Penzión Eva v Terchovej, kde nás teta privítala a pohostila aj dva dni pred našim ohláseným príchodom a Chata pod Chlebom sa ukázali ako ideálna kombinácia strávenia dovolenky v Malej Fatre. Autá sme zanechali na dvore u Evičky a rozbehli sme sa ku kostolu, aby sme stihli prichádzajúci autobus, ktorý nás mal dopraviť do Krásňan, odkiaľ sme mali vyraziť na hrebeň. Z doliny Kúr som na hrebeň ešte nešiel a cestu zo Strečna som mal ešte v živej pamäti spred dvoch rokov, a tak som presne vedel, ako dlho by sme stúpali a nemohol by som sa pri každom druhom strome opíjať predstavou, že za ďalším už budeme hore.

Vystupujúc z autobusu sme videli, že nie sme mainstreamoví, a tak s úsmevom turistov, ktorí nedbajú, že je nedeľa, sme šli naprieč dedinou proti prúdu, ktorý smeroval do kostola. Úplným vrcholom bola Bubova otázka uprostred dediny o 10:30 SEČ v nedeľu na domácich, kde sa nachádzajú potraviny. Jeho viera v neobmedzený voľný trh a obmedzený zákonník práce všetkých pobavil. Tak nič, hladný Bubo, už na asfaltovej ceste unavený Ivan a natešený ja sme sa vybrali po modrej značke z doliny Kúr na sedlo Priehyb. Po asfaltovej ceste nasledovala spevnená cyklotrasa, a po takej hodinke sme konečne dostali na lesnú. Samozrejme na tomto krátkom úseku sme stihli zjesť a vypiť väčšiu časť zásob, bohužiaľ nie z môjho batohu. Na Ivanovej tvári sa aj na 5% sklone cesty vynorila beznádej a kumulujúce otázky, či to o chvíľu bude ľahšie predznamenávali neodvrátiteľnú skutočnosť, že od nás odíde. S Bubom sme teda mali tri možnosti – 1. Ivana zjeme a jeho účasť na výlete budeme spoločne popierať. 2. Ivana nezjeme, rozdelíme si jeho veci a pôjde na ľahko, 3. Pôjdeme všetci na kúpalisko. Vo výške asi 1350 m.n.m. sa Ivan rozhodol pre riedkosť vzduchu a fakt, že si zabudol kyslíkovú bombu v aute, že sa oddelí a na kúpalisko pôjde sám. Vždy som si myslel a naďalej si myslím, že v prípadoch zranenia alebo podobnej vážnej udalosti zostúpia dolu všetci a bez rečí, ale pri snahe rozdeliť si veci z Ivanovho vaku som našiel precedens, pri ktorom taký postup nie je nutný. Elektrický holiaci strojček, 100ml sklenená toaletná voda, voda po holení a ďalšie na horách nepostrádateľné veci ma presvedčili, že Ivan nie je zranený, ani unavený. Ivan si po celý čas myslel, že ideme na Oravský ples. A fakt, že nie a nie na ten ples doraziť ho vnútorne zlomili, a tak mu ani urológ, ani právny teoretik pomôcť nedokáže, tam môže pomôcť iba psychológ. Samozrejme v oveľa ľudskejšej rovine sme sa dohodli, že Ivo zíde dolu sám, počká nás na kúpalisku v Terchovej( 2 dni ) a príde nám oproti po Jánošíkových dierach. Oddelili sme sa v pomere 2:1, Bubo vyronil slzu, ako ten bezcitný som vzal vinu za sebecké rozdelenie na seba a pokračovali sme ďalej. Keď sme konečne dosiahli sedlo Priehyb a pred nami sa objavil Malý Kriváň, zdalo sa to neuveriteľné. Pohľad, ktorý vleje do nôh toĺko síl, že som bol ochotný uveriť, že by presvedčil aj Ivana pokračovať. Cesta bola nádherná, ten pokoj a rozhovor s Bubom mi pripomínal náš niekdajší výstup na Mytikas v Grécku. Ale tá Fatra je na pohľad aspoň 100krát krajšia.

Sme hore, Malý Kriváň, čiže prvá ozajstná opodstatnená zástavka, a teda aj prvá plechovka piva, ktoré sa, asi ťažko povedať, že chladí( keďže až po hranicu 1500 metrov bolo asi tisíc stupňov.) Šatky lietajú, pivo tečie prúdom, pašteka na chlieb sa natiera. Po zaslúženej prestávke pokračujeme ďalej, keďže obrovská poľská skupina prichádzajúca od Strečna je nám v pätách a z diaľky vyzerajú ako „ohnivý had z filmu Vikingovia“. Cesta z Malého Kriváňa na Veľký je magická, miestami by som sa dokonca radšej od neho vzďaľoval ako sa približoval, aby mohla trvať dlhšie. Je to jedno z miest, z ktorých by som najradšej všetkými zmyslami odkusol. Na Veľkom Kriváni nenápadne fotkujeme a užívame si najvyšší bod Malej Fatry vo výške 1709 m.n.m. Ani nie tak svetlo, ale hlad nás posiela na Chatu pod Chlebom, kde si dávame výborného čapáka, a ešte lepšiu kapustnicu, poklona šéfkuchárovi. Sme tu dosť skoro a spať sa ani jednému z nás nechce, a tak otravujeme personál chaty a skúšame, čo sa dá a čo nám rozpočet dovolí. Je tam prekrásne, pivo, kapustnica, čaj aj halušky sú ako od babičky, chatárky sú krásne a človeku sa už ani veľmi nechce odtiaľ odísť. Za tmy dorážajú stratení bratia Česi, ktorí prepísali význam slova batoh. Tí chlapci by prežili aj na Evereste, nečudo, že prišli zničení pod ťarchou vlastnej výbavy. Bubo sa im síce smeje, ale keď vidia, aký spacák vyberá zo svojho batohu na povale, tak sa mu na oplátku smejú oni. Tento spací vak je totiž prototyp, vyzeral akoby pochádzal priamo z dielne doktora Jerzyho Kulczyckeho z Ľwova, ktorý si ho dal práve v roku 1940 patentovať. Bubov spacák má asi tak sto kíl a zložený je veľkosti automatickej práčky. Trošku preháňam, ale schválne používam slovo trošku.

Noc je pokojná, spím ako batoľa. Keď ráno vstanem a vlastne aj keď odchádzame, Česi spia ešte stále ako batoľatá a chatárky sa už chystajú ich vydymiť z povaly, inak to asi nepôjde. Lúčime sa s krásavicami, ale nie navždy a smerujeme na Steny a Poludňový Grúň. Každý krok je potešením a sadnúť si a len tak potichu vstrebávať tú pohodu je ešte väčším. Blížime sa k bájnemu Stohu, kopcu, ktorý preveruje charaktery a oddeľuje psy od šteniat. Spred dvoch rokov si pamätám výstup z druhej strany, keď sme v hmle nekonečne stúpali v blate a vetre a na druhej strane nás čakala jasná obloha a blatná šmýkačka až k lopúchom v sedle. Tentokrát sa s ním porátame z druhej strany.

Na medziholí skladáme vaky a obedujeme, pred nami je podľa internetového hlasovania najkrajšia slovenská hora – Veľký Rozsutec, šatky, jedlo a voda sa míňa a tak výstup je ľahší a ľahší. Od Žiliny sa už blíži búrka, ale k nám snáď nedorazí. Stúpanie na vrchol z Medziholia je krásna ferrata, po skalách a reťaziach, porovnávam to so spomienkami ako sme touto stranou klesali, a pravdupovediac, je príjemnejšie stúpať. Na vrchole míňam posledné šatky, fotíme sa s mladými kočkami, oproti ktorým vyzeráme ako ich otcovia a ideme dolu, teda presnejšie dolu, hore a dolu, keďže najprv musíme prejsť hrebeňom Rozsutca. Z Medzirozsutcov potom cez Horné a Dolné Diery do Terchovej.

Skladáme veci u Evy  a ideme na gurmánske hody. Prvá je na rade tzv. Haluškáreň, ktorá nás nepresvedčila a tak ideme do klenotu Terchovej, čajovne Meduška, v ktorej som zažil takú radosť z jedla ako už dávno v reštaurácii nie. Černá hora k tomu, a môže sa ísť spať.

Zvyšné dni mi neostáva iné ako zrekapitulovať, aj keď aj Oravský hrad a zmarená túra z Oravskej nádrže na Babiu horu, ktorú nám zrušila trojhodinová búrka tiež stojí za nejakú svoju stránku, ale asi niekde inde.

V posledný deň sme sa s Bubom na Chatu pod Chlebom ešte vrátili, kvôli pivu, kapustnici a Lucii. Vychutnali sme si obed ako v podniku s Michelinovou hviezdou a vyrazili sme na cestu domov. Nikto nemohol tušiť, že o päť dní na to postihne Vrátnu a Terchovú katastrofa. Touto cestou by som chcel za mňa aj mojich kamarátov Iva a Buba vyjadriť aspoň túto slovnú podporu pre ľudí z Terchovej, ktorí majú obrovské srdcia a stretli sme sa u nich len s pomocou a ochotou. Títo dobrí ľudia žijú v krásnom prostredí, ktorého nespútaná sila však tentokrát prejavila svoju odvrátenú tvár. Dúfam, že ani takáto skúška, ktorou teraz museli prejsť neublíži ich pohostinnosti a dobrosrdečnosti. Za všetko ďakujeme.

13.-17.7.2014

Galéria

Zákaznícka linka +421 905 204 048