Etiketa na turistike: Ako sa správať na horách a nepokaziť zážitok ostatným
Etiketa platí pre všetkých, či už sme muži, ženy alebo deti, a všade, či už ide o stolovanie alebo turistiku. Nie je pritom potrebné zachádzať do absolútnych extrémov a venovať pozornosť polohe každého zipsu na bunde, stačí si osvojiť niekoľko základných návykov, ktoré vychádzajú zo základov slušného správania a empatie voči ľuďom okolo nás.
1. Zanechávame prírodu v stave, v akom sme ju našli
Základné pravidlo, ktoré by malo platiť všeobecne pre verejné priestranstvá a plochy, ale v prírode je jeho význam ešte hlbší. Zároveň je to pravdepodobne najdôležitejší bod tohto článku. Bez ohľadu na to, aká dlhá a náročná túra je pred nami, všetok vyprodukovaný odpad by mal skončiť v našom batohu. A to platí pre odpadky typu ohryzky z jabĺk či banánové šupky.
Druhým dôležitým faktorom pre zanechanie prírody v takom stave, v akom sme ju našli, je nezasahovať do vegetácie, nemanipulovať s kameňmi a nebrať si nič so sebou domov.
2. Turisti majú pred horskými cyklistami prednosť
Na turistických chodníkoch majú, prirodzene, prednosť turisti. Cyklisti majú svoje vyznačené trasy - ak už bicyklujú mimo nich, musia túto skutočnosť zohľadniť a prispôsobiť tomu svoju jazdu. Na druhej strane to neznamená, že by sme sa ako turisti nemali správať k cyklistom empaticky a robiť si navzájom život nepríjemnejším - uvoľníme im cestu, uľahčíme prechod a všetci si tak čas v horách užijeme o trochu viac.
3. Prednosť majú turisti, ktorí idú smerom hore
Turista, ktorý ide smerom hore, má prednosť. Vysvetlenie je jednoduché - výstup hore je podstatne náročnejší a je dobré si na ňom držať v rámci možností konštantné tempo. Vynútená zastávka, keď je človek rozbehnutý a našiel si svoje tempo, naozaj nikoho nepoteší a môže turistu nepríjemne rozhodiť.
Samozrejme, toto pravidlo nie je úplne striktné a je bežné, že človek idúci hore zastaví a využije túto chvíľu na oddych cielene, ak má pocit, že si ho telo pýta. Ale v každom prípade platí, že ak aj má prednosť človek idúci dole, tak o tom musí rozhodnúť človek, ktorý stúpa hore.
4. Na horách sme všetci rodina, pozdravme sa a šírme dobrú náladu
Do prírody chodíme, aby sme si vychutnali svet so všetkým, čo nám ponúka. Aby sme si oddýchli, prežili pekné chvíle a videli nové veci. Túto pozitívnu atmosféru by sme mali rovnako šíriť medzi sebou.
Ako sa hovorí, na horách sme všetci rodina, preto každému venujme aspoň jednoduchý pozdrav, pomôžme si, ak je to potrebné a ukážme si navzájom, že s ľudstvom to ešte naozaj nie je také zlé.
5. Hudba, technológie a hluk
Príroda sa nám mnohým asociuje s tichom a aj to je jeden z tých dôvodov, prečo sa do nej víkend čo víkend vraciame. Utiecť od hluku veľkomesta a priblížiť sa k svojej podstate. O to frustrujúcejšie je počuť na chodníkoch miesto vtáčieho spevu a šumu listov prenosný reproduktor.
Možno nie každý hľadá v prírode ticho a sú medzi nami aj tí, ktorí si radi vypočujú počas túry nejaký ten playlist. Ale pre tento účel slúžia slúchadlá.
Druhou témou je telefón ako taký. Na akýkoľvek účel ho počas svojej túry používaš, venuj v prvom rade pozornosť svojmu okoliu, nezdržuj ostatných blokovaním cesty pri fotení a nepokaz im zbytočne zážitok. Ak si potrebuješ zavolať, buď stručný a nie príliš hlučný.
Rovnaké pravidlo ale platí aj pre konverzácie. Iste, radi chodíme do hôr spolu, s rodinou, s kamarátmi, s partnermi. No naša konverzácia by nikdy nemala byť natoľko hlučná, aby to bolo pre naše okolie nepríjemné. (Ale ani príliš tichá, aby sme neprekvapili medveďa.)
6. Neopúšťaj vyznačené chodníky
Krásy prírody by sme si mali užiť bez potreby opúšťať vyznačené chodníky a existuje preto hneĎ niekoľko dobrých dôvodov. Nielen že tým môžme ublížiť vzácnej vegetácii, no rovnako platí, že neupravený terén môže byť nebezpečný a mimo vyznačených ciest sa zvyšuje riziko, že sa stratíš. To je síce viac otázka osobnej bezpečnosti než etikety, kým si neuvedomíš, že tam niekde doma sú ľudia, ktorí sa o teba boja.
7. Rešpektuj divú zver
Obzvlášť vo Vysokých Tatrách si mnohí všímame zmenu vo správaní zvierať za posledné roky. Nie tak dávno plaché kamzíky, ktoré sme mohli pozorovať iba z diaľky, dnes nie je problém stretnúť na pár metrov, líška Eliška je kapitola sama o sebe. Napriek tomu, že zver vo viacerých prípadoch stratila túto plachosť, mali by sme k nej stále pristupovať s obrovským rešpektom. K zvieratám nepristupujeme, nenaháňame ich, nekŕmime ich. Nielen v záujme vlastnej bezpečnosti, ale aj v záujme úcty k divočine.
