Akcie

Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť,

Správala sa veľmi vážne, dôstojne a honosne.

Vravím: „Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany,

pochmúrny a starodávny ako v tajuplnom sne.

Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!“

Havran kráka: „Veru nie.“

Hrebeň Malej Fatry je podľa mňa jednou z najkrajších peších túr, ak nie práve najkrajšou na území Slovenska. Práve tento poznatok z doterajších skúseností nazbieraných počas túr u nás aj v zahraničí ma inšpiroval k tomu, aby som tento zážitok prežil opäť spolu s mojim kamarátom Ľubošom, naturalizovaným Bratislavčanom, ktorý však nezabúda na svoje východné korene. O príbehu, ako som stretol Buba by sa dala napísať kniha alebo aspoň brožúra „ako spoznať Bardejovčana v solúnskej IKEE“, a pravdepodobne sa niektorom z miest útržkovito k tomuto fatálnemu momentu vrátim. 

Nestáva sa často, aby som dokázal prehovoriť frajerku na stanovanie pod kopcami, ale zázraky sú z času na čas súčasťou našich životov. Tak sme sa predsa po niekoľkých rokoch dostali spolu na túru, pri ktorej by sme večer neutekali domov alebo nespali pod strechou.

Avšak aj tento plán so stanovaním bol núdzovým riešením, a ako to býva, netreba núdzové riešenia hneď zavrhovať, môžu sa z nich vykľuť tie najvhodnejšie.

V tejto časti som sa rozhodol priblížiť vlastné skúsenosti s bundou Reykjavik Jkt od Zaja a tak snáď ponúknuť návod pre tých, ktorí vyberajú outdoorovú bundu.

Tak ako sme už avizovali v poslednom príspevku, po Malej Fatre prišla na rad jej „väčšia“ sestra, Veľká Fatra. Vyrazili sme ako štyria mušketieri, respektíve traja a jedna kontesa :), z Hlohovca o 6 hodine ráno. Do Blatnice, odkiaľ sme štartovali našu túru, sme dorazili asi po 9-tej. Prezuli sme sa, nasadili šatky a naša tour mohla začať.

Ráno sa začalo ako obvykle prebudením sa.

Dve dievčiny ráno o ôsmej vystúpili z auta v Turčianskych Kľačanoch a obzerajú sa okolo seba či niekto plánuje ísť s nimi.

Do 2. ročníku štafetového behu Od Tatier k Dunaju Jasná — Bratislava sa zapojil aj tím Zajo. Z jeho pôvodnej zostavy, ktorá sa začala formovať začiatkom roka, ostali len traja bežci a jeden náhradník, ale chuť po jedinečnom športovom zážitku bola silnejšia ako náročná organizácia.

Po našej poslednej turistike, na ktorej sme otestovali svoje sily, sme sa zamerali na vyššie kopce v Malej Fatre. Terchová, Chleb, Veľký Kriváň, to sú naše srdcovky. Vždy sa sem s radosťou vraciame. Tento krát sme sa rozhodli pre inú trasu ako zvyčajne, navyše s prespaním na chate pod Chlebom.  Keďže sme sa rozhodli spať na horách, nemuseli sme ráno štartovať veľmi skoro.  Vyrážali sme z Terchovej, konkrétne  z Tiesňavy.  Hneď na úvod nás potešil riadny „stupák“. Keďže sme boli dosť nabalení (veľa vody, spacáky a pod.), stúpanie nám dalo zabrať. Človek aspoň rozchodil svalovicu z dňa predtým. Už pri prvých vyhliadkach počas stúpania sa nám naskytli nádherné výhľady. Krásny slnečný deň, vôňa lesa a Tiesňavy ako na dlani. Až nás srdce zabolí pri tom, čo sa stalo dva dni na to s Terchovou po búrkovej kalamite. :(

Zdravíme všetkých Zajov a nadšencov prírody.

Včera, t.j. prvú júlovú sobotu sme sa rozhodli prekonať svoje limity a zrealizovať 41 km dlhú  túru (Z Nitrianskej Blatnice až do Mníchovej Lehoty). Bola to pre nás výzva, pretože zvyčajne zdoláme vzdialenosť cca 25km. I keď visel nad celou túrou otáznik spojený s jej dokončením, psychicky pripravení  a dobre naladení sme vyrazili z Hlohovca. Predpoveď počasia prinášala taktiež veľmi pozitívne prognózy, tak sme sa vybavili veľmi skromne-  kraťasami, tričkami a tenkými mikinami. Veď malo byť 31°C! Ale ako sa vraví, jediný zákon, ktorý platí za každých okolností, je zákon schválnosti. Už pri výstupe z auta v Nitrianskej Blatnici sme museli počkať 10 minút v aute, pretože pršalo!? Keďže sme ale neoblomní a optimistickí turisti, táto skutočnosť nás neodradila, čo sa nám vrátilo v podobe nezabudnuteľných zážitkov. Hneď na začiatku sme natrafili na rotundu sv. Juraja pochádzajúcu z 9.storočia, kde sa  každoročne v nedeľu po sviatku sv. Juraja konajú púte s viac než 500- ročnou tradíciou.